Starogrécki filozofi Demokritos a Aristoteles sa nemýlili, že atóm je nedeliteľný a éter existuje.

Kto prvý stotožnil náš dnešný atóm s Demokritovým atómom dnes sa už ťažko dopátrarne, ale tento omyl spôsobil, že sme na demokritové nedeliteľné atómy zabudli a bez nich sa nám ťažko a najmä zrozumiteľne vysvetľuje štruktúra hmoty a ďalšie zákony existencie sveta., vesmíru a podobne.

Demokritov atóm je skutočne nedeliteľný, lebo jeho defmícia sa vzťahuje len na jednu časticu hmoty, a táto časticaje skutočne nedeliteľná. Akým nástrojom by sme ju rozdelili? Tvar demokritovho atómu je určite gulička, pretože ako ďalej uvidíme, tento tvar zaručuje jednej čiastočke, ktorá rotuje, najmenší objem v priestore natlačenom vedľa seba, aby do seba čo najmenej narážali. To vidíme aj vo vesmíre guľový tvar všetkých nebeských planét.

Ked' tejto čiastočke (Demokritovému atómu) podľa Einsteinovej rovnice E = mc² prisúdime svoju vlastnú energiu E, táto sa rovná jej hmotnosti m krát c² (c= rýchlosť svetla). Keď túto rovnicu aplikujeme na hmotnosť vesmíru, potom si môžeme domyslieť, aká je to obrovská energia. Demokritov atóm je gulička nedeliteľná, s vlastnou energiou. Ide o fundamentálnu časticu hmoty so svojim večným pohybom. Ako uvidíme ďalej, tento rotačný pohyb sa môže rozkladať na pohyb rotačný a okrúhly. Ide o voľný, vlastný pohyb, večný, lebo nie je ničím brzdený. Keď dôjde ku zrážke dvoch fundamentálnych častíc, dochádza k ich nebrzdenému, pružnému odrazu a ich výsledkom je skrutkovitý pohyb...

Jedným z najväčších objaviteľov v dejinách vedy je Aristoteles, ktorý pri popise pohybu telies vedel bez problému popísať pohyb dopredu, dozadu, hore dole, doprava, doľava a zasekol sa pri popise kruhového pohybu. Vymyslel látku éter, ktorú defmoval tak, že vypĺňa celý vesmír, udržuje ho pohromade a vypĺňa aj medzi priestory vo vnútri našich atómov. Fyzik Newton, ako veriaci človek na túto látku mal názor, že ide o samotného stvoriteľa vesmíru.

Keď sa stotožníme s tým, že éter existuje a jeho častice zaradíme do hmoty materiálneho sveta, a tejto hmote prisúdime energiu násobením podľa Einsteinovej rovnice, potom si môžeme predstaviť aké veľké pole tejto energie nás obklopuje, ktorá je nevyčerpateľná, ani nezničiteľná, lebo každá fundamentálna častica má svoj rotačný pohyb, ktorý je jej vlastný a je nezastaviteľný.

Dopad priznania fyziky, že existuje Aristotelov éter (bude mu viac svedčiť názov (fundamentálne bytie), ktoré svojim spôsobom popísali vedci Technologického inštitútu v Bratsku (Rusko), ktorý má hmotnosť 1,08 g/cm³ , bude obrovský skok vo svetovej vede. Nemusíme sa obávať vyčerpania zdrojov energie preto, že energia vesmíru je obsiahnutá v energii fundamentálnych častíc a to je nezničiteľné. Je potrebné priznať jej existenciu a zamerať vedeckú činnosť na jej praktické využitie.

Nadväzne na tento úvodný článok, uvádzame aj "Úvahy o gravitácii a reprodukcii energie slnečnej sústavy".

Úvahy o gravitácii a reprodukcii energie slnečnej sústavy

Moje úvahy o gravitácii a reprodukcii energie slnečnej sústavy vychádzajú zo skutočnosti existencie fundamentálneho bytia – éteru aj napriek tomu, že doteraz nebolo experimentálne dokázaný oficiálnymi metódam. Moja dôvera v existenciu éteru – fundamentálneho bytia vychádza z mnohých úvah významných velikánov v dejinách svetovej vedy, akými boli napríklad:

• Aristoteles, pri úvahách o obecnom pohybe častíc dopredu, dozadu, hore, dolu, doľava, doprava bol vynútený urobiť jeden z najväčších objavov vedy – éter, pomocou ktorého vysvetlil rotačný pohyb častíc.
• Na stranu existenciu éteru v dejinách vedy taktiež sa priklonili Newton, Engels, Clausius, Decart, Spinoza, Lajbnitz, Hegel, Lomonosov, Koperník a mnoho ďalších. Všetci považovali éter za matériu, ktorá všade vypĺňa medzery medzi látkami.

Okrem vyššie uvedených klasikov vedy, existenciu éteru zaujímavým spôsobom vysvetľujú vo svojich prácach aj účastníci kongresu v Sankt Peterburgu v roku 2002:

• B. Bazyjev: V každom atóme látky elektrino predstavuje 99,83% jej hmotnosti – Základy jedinej teórie fyziky
• P. Smirnov: Éter, ako subtenké prostredie je nositeľom všetkého – Princíp poriadku.
• I. Suchorukov, V.N. Suchorukov: Stredná hmotnosť éteru je 1,08 g/cm³ – Reálny fyzikálny svet bez paradoxov.
• M. Mojsejev: Princíp existencie fotónov – Mikroštruktúra fotónu.

Na základe vyššie uvedeného existenciu éteru – fundamentálneho bytia možno predpokladať ako existenciu objektívnej reality, ako hmotnú látku bytia, ktoré má hmotnosť 1,08 g/cm³. V tomto étery sa pohybuje naša Zem ako aj všetky ostatné planéty slnečnej sústavy. Z toho vyplýva, že éter musí mať vplyv aj na gravitáciu našej Zeme. ďalej z toho vyplýva, že existencia éteru spôsobuje nie priťahovanie telies na našej Zemi, ale pritláčanie. Takže mylnú predstavu gravitácie = priťahovanie je potrebné zmeniť na gravitáciu = pritláčanie. Ako napríklad možno uviesť situáciu, keď na točiace sa koleso vo vode voľne upevníme lopatky a začneme s ním vo vode rotovať, lopatky budú pritlačované ku kolesu. Podobne, keď roztočíme vodu v miske, všetok voľne sypaný čaj sa zhromažďuje v strede. Lopatky sa nám viac roztvoria, keď pridáme otáčky a dodáme väčšiu energiu.

V tabuľke 1 je uvedená gravitácia jednotlivých planét Slnečnej sústavy a rotačná energia jednotlivých planét Slnečnej sústavy.

Na grafe 1 je znázornená gravitácia jednotlivých planét v závislosti od energie rotácie jednotlivých planét.

Tabuľka 1

Graf 1

Rotácia Zeme v prostredí éteru taktiež musí mať vplyv na Zem, hlavne na jej centrum, kde sa sústreďuje energia rotácie od éteru, ktorá spôsobuje jej nahrievanie a vysokú teplotu.

V Slnečnej sústave, okrem rotačného pohybu, planéty majú aj orbitálny pohyb okolo Slnka, Tento orbitálny pohyb v étery spôsobuje vznik obrovskej energie, uvedené v tabuľke 2.

Tabuľka 2

V tabuľke 2 je uvedená energia jednotlivých planét, ktorá predstavuje 1,994405.10³⁶ J.s^-1. Takto vzniknutá energia sa nemôže nikde strácať, takže z toho plynie, že sa sústreďuje do víru éteru, jedného energetického centra, čo môže byť len naše Slnko.

Energia vysielaná Slnkom do priestoru našej Slnečnej sústavy je 10³⁴ J.s^-1. Rozdiel medzi obdŕžanou a dodanou energiou Slnko spotrebuje na svoju existenciu.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zásobovanie Slnka energiou sa zabezpečuje večným pohybom planét a jej koncentráciou v centre vzniká Slnko. Energia ostatných hviezd našej a mimo našej Galaxie je zabezpečovaná na základe toho istého princípu, z čoho vyplýva, že každá hviezda vesmíru má svoje planéty, ktoré zatiaľ nevieme objavovať našimi technickými prostriedkami.

Na záver tejto state o reprodukcii energie Slnečnej sústavy môžeme povedať, že existuje zaujímavá podobnosť medzi mojimi úvahami o tom, že Slnko žije z energie planét a stvorením sveta opísaného v Biblii, kde sa píše, že Boh stvoril Svet a Slnko stvoril až na štvrtý deň, keď už boli stvorené všetky planéty.

K obecnému rotačnému pohybu Zeme, jeho vplyvu na gravitáciu a pohyb planét okolo Slnka, bolo by potrebné viac vedieť o pohybe Slnečnej sústavy okolo Galaxie, o ktorom sa zapodieva A.F. Šľonov – Mikrosvet, Vesmír, Život.

Podľa starogréckej filozofie všetko sa skladá zo zeme, vody, vzduchu a ohňa. Pomocou ohňa starogrécki filozofi vyjadrovali vnútorný pohyb hmoty. Vďaka Albertovi Einsteinovi poznáme rovnicu E = m.c² (1), pričom energia E je rovná súčinu hmoty m a štvorcu rýchlosti svetla c. Keď sa hľbšie zamyslíme nad stavbou hmoty, ktorá sa skladá z malých elementárnych častíc a aplikujeme na ňu Einsteinovu rovnicu (1) vyplýva nám, že každá, aj tá najzákladnejšia fundamentálna častica hmoty má energiu prislúchajúcu jej hmotnosti vynásobenú štvorcom rýchlosti svetla c². Tu je ešte potrebné si definovať pojem fundamentálnej častice hmoty. Ide o takú časticu hmoty, ktorá už nemá žiadnu štruktúru, je nedeliteľná a starogrécky učenec Demokritos ju nazval atóm — nedeliteľný. A skutočne Demokritos mal pravdu, pretože on pod atómom rozumel fundamentálnu časticu hmoty, ktorá je aj dnes nedeliteľná, ani nikdy v budúcnosti deliteľná nebude.

Pre túto fundamentálnu časticu hmoty môžeme napísať rovnicu:
E_f = m_fc²  (2)

Z rovnice (2) vyplýva, že ak fundamentálna častica nemení svoju polohu oproti svojmu okoliu (je akoby uväznená v konkrétnej hmote, z ktorej sa skladá ľubovoľný predmet), potom môžeme napísať rovnicu
E_f = (I.ω_r²)/2 = E_r   (3)

V rovnici (3) I znamená moment zotrvačnosti a ω, je uhlová rýchlosť odpovedajúca rýchlosti svetla z hľadiska energetickej bilancie.

Fundamentálne častica v prírode okrem rotačnej rýchlosti môže mať aj rýchlosť okružnú a postupnú. Všeobecne platnou rovnicou charakterizujúcou pohyb fundamentálnej častice v prírode, vychádzajúc z Einsteinovej rovnice (1) potom bude
E_cf = E_r + E_o +E_p = m_f.c²  (4)
pričom
E_r = (I. ω²)/2   (5)
E_o = (m_f. v_o²)/2   (6)
E_p = (m_f. v_p²)/2   (7)

Podľa rovnice (4) pohyb fundamentálnej častice možno znázorniť podľa obr. 1. Jeho trajektoria je skrutkovica.

obr.1

Rovnica (3) vyjadruje voľný pohyb fundamentálnej častice, na ktorú nepôsobí žiadna vonkajšia sila a častica v priestore nemení polohu voči svojmu okoliu.

Rovnica (4) popisuje pohyb, keď fundamentálna častica má všetky tri zložky energie — rotačnú, okružnú a postupnú a pohybuje sa po skrutkovici.

Keď fundamentálna častica má len dve zložky energie, t.j. rotačnú a okružnú, potom pre tento pohyb možno napísať rovnicu energie
E_f = E_r + E_o  (8)
a ďalej
E = (I. ω²)/2 + (m.v_o²)/2  (9)

Trajektoria pohybu fundamentálnej častice podľa rovnice (8) a (9) bude kružnica podľa Obr. 2

Pri tomto pohybe závisí polomer okružnej dráhy fundamentálnej častice r_o od veľkosti polomeru fundamentálnej častice r_f. Časticiam s väčším polomerom r_f prislúcha menší okružný polomer a naopak, fundamentálnym časticiam menším, prislúcha väčší polomer okružnej dráhy.

Fundamentálne častice podľa veľkosti možno rozdeliť do štyroch základných skupín:

1. Veľké, u ktorých E_r > E_o. Tieto vykonávajú pohyb podľa Obr. 3.

Pre tento pohyb platí
r_o/r_f = E_o/ E_r < 1   (10)
E_o < E_r  (11)

2. Stredné, u ktorých E_o = E_r. Tieto fundamentálne častice vykonávajú pohyb podľa Obr. 4.

Pre tento pohyb platí
r_o/r_f = E_o/ E_r = 1   (12)
E_o = E_r  (13)

3. Malé, u ktorých platí E_o < E_r. Tieto fundamentálne častice sa pohybujú podľa Obr.5.

Pre tento pohyb platí
r_o/r_f > E_o/ E_r > 1   (14)
E_o > E_r  (15)

4. Veľmi malé, u ktorých platí E_r << E_o. Tieto fundamentálne častice sa pohybujú podľa Obr.6.

Pre tento pohyb platí

r_o/r_f = E_o/E_r >> 1 (16)
E_o >> E_r (17)

Prvý člen pravej strany rovnice E_r = (I.ω_r²)/2, (4) vyjadruje rotačný pohyb fundamentálnej častice hmoty ako je základnú vlastnosť, ktorá vyplýva z jej existencie a z Einsteinovej rovnice (1). Vnútorné vlastnosti fundamentálnej častice hmoty nemôžu byť žiadne iné ako jej vlastný protirečivý pohyb proti nevlastnému kľudu. Tento pohyb, ako je uvedené v rovniciach (10) až (17) vyvoláva pohyb okružný. Kombinácia týchto dvoch pohybov tvorí pohyb primárny.

Ak do rovnice (4) pribudne posledný člen E_p = (m_f.v_p²)/2 . Vy, ide o pohyb prirodzený, sekundárny, vynútený, ktorý postupne zanikne, keď pominie jeho dôvod a prejde do formy primárneho voľného pohybu.

Keď z rovnice (4) vypadne prvý člen E_r = (I.ω_r²)/2, potom dochádza k zlúčeniu rýchlosti v_o + v_p = c fundamentálna častica sa pohybuje rýchlosťou svetla po relatívne priamej čiare. Uvedené úvahy popisujú rotačný, okružný a prechodne vynútený pohyb fundamentálnej častice ako jedinca, ktorý by sa dial aj bez toho, či existuje alebo neexistuje ďalšie konečné množstvo fundamentálnych častíc.

Rovnice (8) a (9) popisujú rotačný a okružný pohyb, ktorý nie je spôsobený tým, že fundamentálna častica je ešte niečím iným priťahovaná do stredu svojej dráhy. Je to základná vlastnosť fundamentálnej častice, ktorá sa nedá ničím zastaviť. Tento princíp voľného pohybu fundamentálnej častice hmoty sa vzťahuje na všetky fundamentálne častice hmotného sveta, ktoré už boli objavené alebo ešte budú objavené. Je to existujúca trvalá skutočnosť. Pretože je to tak, tak je to tak.

Fundamentálna častica pre svoju existenciu musí mať aj priestor, lebo nikde existovať nemôže. O existencii priestoru môžeme hovoriť len v súvislosti s existenciou fundamentálnych častíc aspoň 4. skupiny , t.j. veľmi malých. Fundamentálne časti na seba v priestore začnú pôsobiť silami až vtedy, keď vytvárajú štruktúry, pričom neide nikdy o ničenie pohybu, ale vždy len o transformáciu pohybu podľa rovnice (4) a v transformácii energie podľa rovníc (5), (6), (7). Princíp voľného pohybu fundamentálnej častice hmoty zaručuje konštantnosť energie vesmíru, pretože samotné fundamentálne častice sú nezničiteľné ani nevzniknuteľné. Ich existencia vo vesmíre je trvalou konštantnou skutočnosťou.

Fundamentálne častice prvej, druhej a tretej skupiny patria do viditeľného sveta, z ktorých pozostáva viditeľná hmota. Osobitne by som chcel upriamiť pozornosť na fundamentálne častice štvrtej skupiny, ktoré patria do neviditeľného sveta. Ich dráha pohybu je popísaná rovnicami (16) a (17). Tu sa musím opäť vrátiť do starogréckej filozofie. Keď Aristoteles popisoval obecný pohyb častíc, dopredu —dozadu, hore — dole, doľava doprava, bol nútený pohyb. Samotný názov éter pre fundamentálne častice štvrtej skupiny nie je celkom výstižný, preto pre túto skupinu fundamentálnych častíc je charakteristickejší názov fundamentálne bytie.

Keď si predstavíme atóm s veľkosťou 10^-10 m s jeho jadrom veľkosti 10^-15 m, pričom objem atómu je 10^-30 m³ a objem jadra s elektrónmi je 10^-45 m³, môžeme konštatovať, že objem atómu v porovnaní s objemom jadra s elektrónmi je 10¹⁵ krát väčší.

V dejinách vedy, veľkí myslitelia ako boli, okrem Aristotela, Newton, Engels. Clausius, Descart, B. Spinoza, Leibnitz, G.N.F. Hegel, Lomonosov, Koperník a mnohí ďalší sa o éteri zhodne vyjadrili, že je všadeprítomný a že vyplňa medzery medzi latkami. Do fundamentálneho bytia môžeme zahrnúť všetky fundamentálne častice štvrtej skupiny o veľkosti objemu väčšom ako nula, ale nikdy nerovnajúcom sa nule, až po nám už známe neutrino o hmotnosti od 0,5 do 5eV, čo zodpovedá energetickému ekvivalentu približne jednej miliardy hmotnosti protónu.

Keď fundamentálne bytie má vypíňať všetky medzery a medzipriestory, potom vypíňa aivnútorné voľné priestory atómov a jeho četnosť môže byť väčšia min 10¹⁰ x viac ako fundamentálnych častíc viditeľného sveta patriacich do prvej, druhej a tretej skupiny. Z fyzikálneho hľadiska vlastnosti fundamentálneho bytia sú následovné: 1. Je to najmenšia skupina fundamentálnych častíc hmoty, pre ktorú platí Einsteinová rovnica (1) E= m.c².

2. Fundamentálne bytie, aj keď netvorí viditeľnú hmotu identifikovateľnú dnešnými meracími prístrojmi, je jej súčasťou, podmieňuje jej vznik a existenciu. Z toho vyplýva, že aj je súčasťou hmoty viditeľného sveta.

3. Fundamentálne bytie je všadeprítomné a každá viditeľná hmota, t.j. hmota pozostávajúca zo súčasných prvkov Mendelejevovej periodickej sústavy obsahuje v sebe 10¹⁰ krát viac hmoty fundamentálneho bytia.

4. Človek môže fundamentálne bytie používať pri myslení ako stavebný materiál pre tvorbu ideí, ktoré vo vesmíre tvoria samostatné hmotné útvary.

5. Hranice fundamentálneho bytia tvoria konečnosť vesmíru.

6. Vo fundamentálnom bytí je ponorený celý viditeľný vesmír.

Záverom k fundamentálnemu bytiu je potrebné uviesť, že aj keď priame dôkazy, ktoré sme si zvykli vo vede používať podľa schémy:

subjekt — ideí subjektu — prístroje — skúmaný objekt

v súčasnej dobe ešte nie sú, ale nepriamych dôkazov , ktoré ešte sme nezahrnuli do normálneho hmotného viditeľného sveta je už dostatočné množstvo. Ako príklad môžem uviesť Bratislavčana Karola Ostertaga, ktorý na prsiach udrží 230kg ťažkú železnú činku, pričom naše prístroje mu nenamerajú elektrické, magnetické ani gravitačné pole. Na základe princípu voľného pohybu fundamentálnej častice hmoty je možné racionálnym spôsobom vysvetliť model atómu, elektrické a magnetické pole, gravitáciu, reprodukciu energie slnečnej sústavy a ďalšie javy v prírode, ktoré som podrobnejšie rozpracoval vo svojich dvoch publikáciách“ Úvahy o princípoch“ a „Úvahy o neviditeľnom svete a jeho zákonoch“.

Moje vyššie uvedené úvahy, som predniesol na svetovom kongrese pod názvom „ Fundamentálne problémy prírodných vied a techniky“, konanom v Sankt Peterburgu v júli 2002. Na túto tému odznelo veľa referátov. V knihe pod názvom „Reálny fyzikálny svet bez paradoxov“, ktorú vydal rodinný klan štyroch fyzikov Suchorukových, pracovníkov Bratskej štátnej technickej univerzity v Bratsku — Ruská federácia, je stredná hmotnosť éteru 1,08 g/cm³. V prípade, že bude záujem zoznámiť sa s výpočtom tejto hmotnosti môžem napísať ďalší príspevok, prípadne ďalšie príspevky na tému gravitácie a reprodukcie energie slnečnej sústavy.

Hore uvedený pokus vykonaný Karolom Ostertagom s 230 kg činkou na prsiach je už tak jasným dôkazom existencie fundamentálneho bytia, že už je načase nestrkať si hlavu do piesku, že to neexistuje. Mozog človeka má hmotnosť cca 1,4 kg a cca 15 až 333x10⁹ neurónov. Mozog živých bytosti je toho času najzákladnejším orgánom živej bytosti. Má schopnosť vytvárať idey - materiálne útvary fundamentálneho bytia, ktoré majú v porovnaní s viditeľnou hmotou materiálneho sveta násobne väčšiu energiu. Prípad Ostertag je toho dôkazom, že ľudský mozog môže vytvoriť tak silné idey, ktoré premôžu 164 krát väčšiu silu gravitácie. Tento pokus je súčasne aj potvrdením neviditeľného sveta fundamentálneho bytia (Aristotelesového – éteru), zdroja konečnej energie vo vesmíre, ktorá je a zostane naveky vekov konštantná.

Prenos energie, nositeľom ktorej sú hmotné útvary fundamentálneho bytia v mozgu človeka – idey sa deje na základe interferencie vlnenia mozgu človeka a poľa železnej činky v tomto prípade. V súčasnej dobe vládne hypotéza, že energia vesmíru je objavená iba na 5%. Ostatná energia objavená nie je. Tu by som si dovolil upozorniť na fundamentálne bytie, ktorého existencia bude objavená. Je potrebné sa zamerať na takéto objavy a stane sa tak.